Aktuálne články

Písať ceny už nemá zmysel. Ako sa žije v obľúbenej destinácii Slovákov, kde inflácia dosahuje 80 percent?

Kilo paradajok za v prepočte menej ako jedno euro, vodný melón za približne 30 centov či liter benzínu za 1,10 eura. Ceny, o ktorých sa nám už nejaký čas ani nesníva, sú teraz nočnou morou bežných Turkov.

Medziročná inflácia v Turecku počas júla pokorila rekord a dostala sa na dlho nevídaných 79,6 percenta – najvyššie za takmer štvrťstoročie. To sú však oficiálne čísla Tureckého štatistického úradu zvaného TurkStat.

Podľa niektorých nezávislých analytikov už inflácia dávno prekročila sto percent. To, že úrad údaje nielen o inflácii, ale napríklad aj o nezamestnanosti zámerne podhodnocuje, si myslí aj Sinan, učiteľ angličtiny zo stredoanatólskej Konye.

„Je to neúnosné. Dvestogramový chlieb, ktorý stával líru päťdesiat, dnes kúpite za tri a pol líry. Vám sa to zdá málo, ale my ho jeme prakticky ku všetkému. Predstavte si šesťčlennú rodinu, ktorá musí kupovať najmenej šesť bochníkov denne, to je 630 lír za mesiac len za chleba,“ vysvetľuje.

Medián tureckých miezd je pritom podľa odhadov niekde medzi siedmimi a pol až ôsmimi tisícmi lír, v prepočte približne 410 eur. Potraviny sú jedným z hlavných ťahúňov súčasného zdražovania.

Ešte pred pol rokom, keď medziročná inflácia skákala aj o pätnásť percentuálnych bodov za mesiac, mali predajcovia čo robiť, aby stíhali prepisovať cenovky.

Ľudia sa často sťažovali, že prídu do toho istého obchodu o dva-tri dni neskôr a tovar je o niekoľko lír drahší. Dodnes je to zrejmé napríklad pri niektorých stánkoch s pouličným občerstvením v centre Istanbulu, kde to vzdali a ceny jednoducho prestali písať úplne.

„Ceny teraz meníme tak raz za mesiac, záleží, ako pri čom. Napríklad pri Coca-Cole sme zvyšovali asi šesťkrát za posledných osem mesiacov a ďalšie zdraženie chystáme na budúci týždeň,“ hovorí Faruk, ktorý spolu so svojím otcom vedie v širšom centre Istanbulu malý rodinný obchodík s potravinami. Za posledné mesiace stratil asi polovicu pravidelných zákazníkov. „Ľudia nakupujú menej a len to najlacnejšie,“ opisuje.

A líra padá ďalej

Ak jazdíte do Turecka pravidelne, zrejme ste si všimli, že aj keď sa ceny neustále zvyšujú, vás to oveľa viac nestojí. Niekedy dokonca aj menej. To preto, že proti inflácii až doteraz pracoval prepad domácej meny.

Zatiaľ čo v roku 2005, keď Turci u starej líry znehodnotenej hyperinfláciou škrtli šesť núl a predstavili líru novú, sme za jednu zaplatili asi 70 centov, pred desiatimi rokmi to už bolo o polovicu menej. A od tej doby líra ďalej padá až k dnešným zhruba šiestim centom.

Práve prepad líry je jednou z veľkých príčin rastúcej inflácie. Turecko síce veľa vyváža, vyrábať však potrebuje z dovezených surovín a tie slabnutie meny predražuje.

Voči doláru líra vlani stratila 44 percent, za tento rok spadla o ďalších 27 percent. „Na to má náš prezident (Recep Tayyip Erdogan – poznámka redakcie) len jednu odpoveď: Zarábate doláre? Nakupujete za doláre? Ak nie, tak vás kurz dolára nemusí zaujímať,“ povzdychne si Sinan.

On aj Faruk sa zhodnú: na vine je súčasná vláda prezidenta Erdogana. Dovtedy zhruba 19-percentná inflácia sa odtrhla z reťaze po tom, ako vlani v septembri Erdogan nariadil centrálnej banke znížiť úrokové sadzby – napriek všetkým uznávaným ekonomickým teóriám.

Dokonca aj v Konyi, ktorá je považovaná za baštu Erdoganových stúpencov, je pre západného cestovateľa ťažké naraziť na niekoho, kto by jeho politiku chválil. Aj tu prezidentovi kvôli zhoršujúcej sa životnej úrovni miestnych klesá podpora.

Navyše voliči vládnej strany AKP sú starší, konzervatívni ľudia, málokto z nich vie po anglicky. A ak aj vedia, tak sa s cudzincom o politike veľmi baviť nechcú. „Erdogan je ich spasiteľ, čo povie, tomu oni veria. Podľa nich za všetko zlo môže Západ,“ hovorí Özgür, doktorand Seldžuckej univerzity.

Aj on zápasí s neúnosným zdražovaním. Žije sám v maličkom 1+kk byte na severnom okraji mesta. „Bývam tu zhruba rok a štvrť. Do mája som platil 850 lír mesačne, potom mi to zdvihli na 1250,“ hovorí.

Ako postgraduálny študent dostával štipendium vo výške tureckej minimálnej mzdy. Tú Erdogan od januára zvýšil z 2826 o nebývalých viac ako 50 percent na 4253 lír, v júli oznámil ďalšie zvýšenie na 5500 lír. „Našich štipendií sa ale toto zvýšenie samozrejme netýka,“ hovorí smutne Özgür. Momentálne musí vyžiť z 3250 lír.

Individuálna doprava je luxus

V uliciach veľkých miest by ste to asi nepostrehli, prevádzka je tu rovnako hektická ako kedykoľvek inokedy. Zmena je ale vidieť v hromadnej doprave: autobusy aj električky, ktoré covid prakticky vyľudnil, teraz jazdia napchaté na prasknutie. Ceny pohonných hmôt rastú – benzín, ktorý ešte v januári stál okolo 14 lír, si tu teraz zaobstaráte skoro dvakrát drahšie.

V porovnaní s predpandemickými rokmi tiež až trikrát zdraželi vnútroštátne lety. To vyhnalo cestujúcich v krajine, ktorá je rozlohou desaťkrát väčšia napríklad ako Česko, do vlakov a autobusov.

Zatiaľ čo pred troma rokmi si stačilo lístok na vládou dotovaný rýchlovlak z Istanbulu do Ankary rezervovať deň dva vopred, teraz je aj na viac ako týždeň dopredu beznádejne vypredané. Vtedy stál lístok 70 lír (pri vtedajšom kurze 12 eur), dnes už 195 lír (paradoxne o asi štyri eurá menej).

Zdroj: www.hnonline.sk

 

Top
>